V období vzniku našej obce - v stredoveku - bolo Slovensko súčasťou Uhorského kráľovstva. Najosídlenejšou častou Slovenska, ktoré bolo známe rozvíjajúcim sa poľnohospodárstvom, ale aj ťažbou a spracovaním drahých kovov, bol dnešný Západoslovenský kraj. Úradným jazykom bola latinčina, no zapisovanie mien a názvov obcí a chotárov bolo chaotické. Niekedy sa názvy polatinčovali, inokedy sa zapisovali so slovenským základom, no hlavne u novovznikajúcich obciach bol zápis v maďarskom jazyku. Písomnosti boli likvidované pri početných požiaroch – náhodných, ale hlavne pri vpádoch plieniteľov (Moravania, Maďari,Tatari, Turci, Napoleon, Nemci...) Rovnako boli likvidované cieľavedome každým, kto mal moc, naposledy komunistami. Preto je dnes problémom zorientovať sa v našej histórii, ku ktorej sa my sami správame nevšímavo, k svojej histórii nemáme skoro žiadnu úctu.

Začiatkom XIV. storočia v období panovania Matúša Čáka Trenčianskeho (1260-1321), vtedajšieho veľmoža slovenského, pána Váhu a Tatier, sa zakladali usadlosti pod vplyvom šoltýskej kolonizácie. Mestečká a dediny zakladal jednotlivec: šoltýs - škultét, ktorý povolal budúcich usadníkov a to nielen z blízkeho okolia, ale aj z cudziny, rozdelil pôdu a vo vzniknutej usadlosti sa stal dedičným richtárom.

Okolie osady Aba Lehota tvoril súvislý lesný porast. V záujme vtedajších panovníkov sa lesy vyklčovali, aby sa zúrodnená pôda mohla využívať pre rozvíjajúce sa roľníctvo. Obyvateľom, ktorí sa zaoberali týmito prácami bola udelená výnimka z daní, ktorá trvala 10 až 15 rokov. Doba trvania výnimky sa nazývala lehota a odtiaľ vznikol aj názov našej obce. Výnimku z daní mali vtedy viaceré usadlosti, o čom svedčí aj počet obcí, ktoré majú vo svojom názve "Lehota". Na Slovensku sa zachovalo celkom cca 44 Lehôt, v Čechách cca 265.

Našu obec založil takýmto spôsobom v r. 1303 kómes Aba z rodu Hunt-Poznan pri hradskej ceste, ktorá spájala Nitriansky hrad s Hlohoveckým. Územie daroval tomuto starému uhorskému rodu za zásluhy v križiackej vojne už r. 1275 kráľ Ľudovít Veľký (1342 – 1382), za zásluhy v Tatarských bojoch a za hrdinské správanie sa vo vojne proti kráľovi Otakarovi.

Po kómesovi z rodu Hunt-Poznan bola táto osada príslušenstvo hradu Hlohovec. Lehotku v r.1437 dostali Očkajovci (zemani z Očkova - Očkovci, ktorí si pomaďarčili meno na Ocskay). Ale vieme, že o tieto majetky prišli, pretože Michal Lefantovský r 1575 daroval chotár Lehoty svojmu úradníkovi P. Širokému v Lehote. V r.1618 bola zničená Turkami tak po 315tich rokoch existencie celkom zanikla. V r.1688 daroval toto územie arcibiskup Jur Pohronec ako už svoj majetok nitrianskej katedrále.

V r. 1694 získal tieto pozemky Ján Uzovič.

Po roku 1700 sa po cca 110tich rokoch opäť zaľudnila rôznymi živlami a Ocskaiovci len s veľkou námahou získali späť svoj majetok. No opäť malo toto územie akoby smolu. Najznámejší z Očkovcov bol Ladislav Ocskay – brigadír Labancov, kde po boku Fr. Rákoczyho II lúpil a vraždil, aby ich hneď zradil, pridal sa ku kurucom grófa Karola Pálfyho a to hneď niekoľko krát. Napriek tomu mal ešte ako chlapec rýchlu vojenskú kariéru a ako 25 ročný už mal hodnosť brigádneho generála. Za svoje zrady mu najprv labanci odrezali ucho, no nakoniec ho r. 1710 v Nových Zámkoch kuruci aj sťali a hlavu nastokli na drevený kôl pre výstrahu všetkým zradcom. ALE nebol by to Ladislav Ocskay, keby ešte nebolo nejaké ale. Roky po jeho poprave sa s ním vraj stretol niekto z nášho kraja v Poľsku. Čiže popravený bol neznámy opitý úbožiak, z ktorého urobili Ocskaya! O svoje majetky sa nestaral, tie pustli v spontánnej anarchii a rozmáhalo sa tu nebývalé zbojníctvo, krvavé šenky v Očkove, aj na jeho majetku pri Lehote s veľmi podobnou smutnou históriou.

Naša obec sa najprv nazývala Lehotka, keď sa spomína v r.1456 ako majetok hradu Hlohoveckého. Neskôr ju nazvali Aba Lehota (po pôvodnom zakladateľovi), potom od r.1775 Konyok Lehota. Staršia pečať znázorňuje klasy, strapec hrozna a monogram A. L., ktorá sa však nezachovala. Nová zobrazuje Ježišov krst a legendu "Pecsat oszadi Abba Lehota" 1823.

V r. 1752 tu bývalo 130 rodín, poddaní obrábali 225 kopáčov (takmer 8 ha) vlastných viníc a 76 kopáčov panských (cca 2,7 ha). Jeden kopáč je plocha, ktorú jeden človek okope za jeden deň, čo je cca 3,52 ára.

Uzovičovci dali koncom 17. Storočia postaviť terajšiu kaplnku, kostol postavili v r.1755. „Svätá studnička" bola od roku 1873 rušným pútnickým miestom (ako aj dnes). Pri urbanskej regulácii zabrali zemepáni Uzovič, Ocskai a Kvassai bez náhrady klčoviská, vyrúbali obecný les. To vyvolalo vzburu poddaných, ktorých odsúdila župa 17.4 1804 , títo sa však obrátili o urovnanie sporu k panovníkovi...

Počet obyvateľov v r.1812 - 630, v r. 1863 - 626.

Ľudia v Lehote sa živili prevažne poľnohospodárstvom. Okrem obilia pestovali hlavne konope, ktoré bolo využité na výrobu konopného plátna a povrazov, ale hlavne lisovali z konopných semien olej, ktorý nakupovali aj olejkári vandrujúci po Europe ako liečitelia. Z toho pochádza pomenovanie Lehoťanov ako "olejári". Pomenovanie, ktoré vôbec nebolo hanlivé – ako napríklad Sislári, Vraňári a pod. Okrem toho známe boli aj vinohrady so starými odrodami Kadarkou a Delevárom, neskôr po zlikvidovaní porastov filoxérou samorodými odrodami Ottelo a Izabella. V Lehote boli dvaja kováči. Každý rok sa volil hlavný kováč – pravdepodobne preto, aby sa zachovala kvalita diel.

Na konci 18. storočia a začiatkom 19. storočia Lehota patrila rodu grófa Zámojského (pôvodom poliak). Bolo to obdobie feudalizmu a dlhoročného útlaku poddaného ľudu. Toto striedanie zemepánov, diskontinuita osídlenia spôsobila, že sa v obci neusadil žiaden významný zemepán, ktorý by obec pozdvihol. Ľud trpel a často sa dával do zbojov, o čom svedčia mnohé legendy, ktoré sa spomínajú aj dnes nielen v časopisoch, ale i v knihách. Preto vznikali správne zápisky (okrsky), ktoré spravoval Veliteľ zápisku (Lehota bola začlenená do šintavského zápisku), aby sa lepšie ustriehol ľud. Napriek tomu sa opäť zbojníctvo vzmáhalo. V r. 1848 bolo poddanstvo zrušené a zem, ktorú poddaný obrábal mu bola pridelená ako majetok. Sociálne pomery zrušeného poddanstva sa stále zlepšovali i v Lehote až do vypuknutia I. svetovej vojny, ktorá poznamenala Lehotu úbytkom obyvateľstva. Rovnako II. svetová vojna, počas ktorej nad Lehotou nemecká armáda inštalovala dva rádiolokátory a vybudovala drevené baraky, v ktorých bývala obsluha a ochrana lokátorov. Cesta bola niekedy spevnená kameňmi, no tieto boli postupne po vojne odvážané ako stavebný materiál. Podľa týchto barakov nazývame dodnes cestu okolo vinohradov do Jarku ako Baracká. Tu sa môžeme zaoberať ďaľšími chotárnymi názvami, ktoré čo-to prezradia o histórii obce.

Prieložok – kopec, cez ktorý vedie štátna cesta do Nitry. Kopec sám sa v mape z r. 1810 uvádza ako Horný bok, ktorý bol vtedy zalesnený až po dnešnú benzínovú pumpu Slovnaft pred Kynekom. Prieložkom nazvali toto miesto prievozníci, ktorí vozili do Lehoty a Zálužia (Úlaku) uhlie a iné ťažké náklady. Vozy mali preťažené a aby ten veľký náklad kone dokázali prepraviť cez kopec, časť nákladu zložili pred kopcom a potom sa preň vrátili. Preto prieložok.

Za parkanom – parkanom volali priestor medzi dvoma plotami, či opevneniami. Túto časť obce nazývame aj Búťariť. Nie, nemá to žiaden anatomický pôvod. Maďarské slovo bútya (čítaj búťa) označuje ťažkú robotu. Z toho: kde ideš? Idem „búťariť“ – čiže ťažko pracovať.

Dolina pod dnešnými vonohradmi nad Búťariťou sa nazývala Mokrou dolinou. Podľa viacerích prameňov niekedy pitnej vody, ktoré slúžili na napájanie dobytka i ľudí. Dokonca z najväčšieho prameňa bol urobený drevený žľab, ktorým privádzali vodu ku pôvodnému obecnému úradu. Možno by bolo správne v rámci úcty k vode obnoviť tieto studničky a pekne ich ošetriť, urobiť k nim chodníky...záleží na majiteľoch pozemkov, na ktorých tieto pramene sú.

Párovce – dve ulice idúce vedľa seba ako pár ulíc.

Kapusnice – časť pozemkov pri potoku na spodnej časti obce, kde sa tradične pestovala kapusta. Na zavlažovanie tejto zeleniny slúžila Jama, do ktorej prívodným potrubím z dolnej časti dediny bola privedená voda z Dlhého kanála (názov miestneho potoka). Jazierko dodnes existuje.

Topoľky a nad nimi lúka s remízkou – topoľový lesík pod lehotským chotárom v smere toku potoka patril niekedy do Titvánskeho lesa patriaceho osade Titváň – dnes osada pod V. Zálužím nad rybníkom. Osadu vypálili pravdepodobne Tatári r. 1241 a potom si ľudia postavili Novú osadu – maďarsky zapísanú ako Új lak.

Újlacké pole – hranice katastra podľa názvu v mape z r. 1810 siahali až po tzv. Smrďácku ulicu (Prostredné hony) našej obce. Nad Újlackým poľom je Cerí háj. Čiže les, kde rastie dub cerový.

Dolina, ktorú premosťuje diaľničný most sa nazývala Šarluská dolina. Šarluška – horná časť dnešných Lužianok. Šarluška – Pribinova dcéra Šarlota – vraj ju volali familiárne Šarluška. Sprava na kopci bol Kajsiansky háj. Kajsa bol vraj mladší syn Pribinu...Kaisa – južná časť Lužianok. Podľa toho osadu Lehota vytvorili v už rozdelenom území a postupne pre Lehotu odnímali pozemky od susedných obcí. Lehota podľa tohto faktu je v porovnaní s inými obcami okresu pomerne mladá.

Poľnou cestou poza areál bývalého poľnohospodárskeho družstva smerom sa dostaneme na Konské jamy – konského cintorína, čo je bažina s mohutnými vŕbami.

Mesáce – pravdepodobne pomenované možno podľa pozemkov v tvare mesiaca. Tiež je používaný názov Mešaše, Mešače. Delia sa na úseky zeme v chotároch Lehoty a V. Zálužia.

Chotárne časti Klčoviny, Kopanice, Kapáše, Konopniská sú nazvané podľa činností a plodiny.

Na vojenskej mape z r. 1810 sú zaznačené chotárne názvy, ako ich už dnes často nepoznáme. Najviac zaujímavý názov chotára, ktorý je za Cerím hájom (za Cerinami) na mieste, kde je dnes veľké smetisko nad osadou Lahne a to sú Waniove lazy. Vzdušnou čiarou od Lehoty asi 2,5 kilometra. Na prelome letopočtov, keď popri Váhu viedla obchodná "Jantárova cesta" vedúca z Ríma na Pobaltie, po ktorej chodili aj rímsky kupci, títo boli vraj obťažovaní zbojníkmi. Rímsky cisár Tiberius preto vymenoval kvádskeho veľmoža Vániusa označil ho za kráľa (rex Vanius) tohto územia. Zatiaľ je to najstaršia poznámka o vládcovi na našom území, ktorý mohol byť prvým slovienskym vladykom. Vánius ovládal toto územie od r. 21 do r. 50 n.l., kedy ho z krajiny vyhnali synovia jeho sestry Sido a Vangius. Vániovi poskytol Rím ochranu, dožil svoj život pri Neziderskom jazere (Horné Rakúsko), no neposkytol mu pomoc na udržanie moci. Jantárovu cestu potom ochraňovali v rímskom záujme Sido a Vangius. Vánius nechal postaviť na hraniciach svojho územia ochranné pevnôstky na vyvýšených miestach. Jedna z nich bola v tesnom susedstve extravilánu Lehoty. Z tohto faktu vyplýva, že naše územie už vtedy patrilo pod vplyv iného vládcu, pravdepodobne nitrianskeho. Ešte poznámka ohľadom Vánia: Kvádi boli pravdepodobne slovanský kmeň zaoberajúci sa aj spracovaním kovov skujňovaním – kovaním. Kovali – skomolenina - Kvádi. Na Slovensku máme veľmi rozšírené priezvisko Kováč, Kováčik, Kovaľ....rovnako aj iné priezviská označujúce zamestnanie, činnosť: Varga – varič, kuchár, Lukáč – výrobca lukov a pod.

Rímska ríša mala na dobu svojej existencie pomerne dobré písomnosti, evidenciu. No rovnako, ako v dnešnej dobe deformujeme názvy a mená, latiníci to robili z princípu. Všetko si prispôsobili, polatinčili. Tým nám pri bádaní trocha sťažili hľadanie pravdy. Preto niekedy dedukujeme z týchto zápisov správne mená. Osobne sa prikláňam k tomu, že Vánius rex znamenalo kráľ Váhu (Váh – Vagus), kráľ Považia. Správny latinský zápis mena by mal byť Vagius rex. Podľa toho je to dôkaz osídlenia tohto územia min 1300 rokov prv, než vznikla Aba Lehota. Ešte dodám, že v Cerovom lese sa nachádzajú stopy po osídlení – stopy po valoch, rastie tam zimozeleň...zimozeleň bola a je rastlina symbolizujúca smútok – vysádzali ju starí Slovieni do hájov, kde pochovávali, alebo ukladali do zeme nádoby z popolom svojich blízkych...

Na zaujímavé rozšírenie poznatkov z histórie aj našej obce si prečítajte článok skopírovaný od Veľkého Zálužia z tejto stránky: www.farnostvz.sk/historia